Spojená škola sv. Vincenta de Paul

[Randolph]

Cestoval som do západnej časti mesta. Som zaľúbený. Celý čas myslím na Ellu. Či pracujem, zaspávam, jem alebo cestujem - celý čas myslím na Ellu. Ona je filter, cez ktorý vnímam celý svet a preciťujem svoj celý život.

Cez víkend zo zásady nepoužívam auto na cestu mestom, taxíky sú pre mňa síce lacné, ale sú mi aj protivné. Mohol a chcel som ísť autobusmi, ale náhodou prišiel trolejbus, tak som nasadol. Sedel som pri okne pri stredných dverách, pozeral doprava na ubiehajúcu cestu, domy a chodníky a myslel som na Ellu. Spoza okna idúceho trolejbusu som cez Ellu hodnotil vývin Kramárov od mojej predošlej podobne povrchnej návštevy.

Zrazu som zmeravel. Práve keď sa trolejbus rozbiehal na zastávke, na chodníku som nečakane zbadal rýchlo kráčať zo zastávky smerom dozadu - Ellu! Pozerala rovno pred seba a akoby zámerne nie na odchádzajúci trolejbus.

Ako je to možné? Žeby sa v ňom predtým tiež viezla, žeby bola nastúpila zadnými dverami bez toho, aby som si ju všimol? Ale ona si mňa všimla, práve preto tak uhýba pohľadom a trieli kade ľahšie.

Preklínal som rýchlu jazdu trolejbusára. Keby mal trolejbus záchrannú brzdu ako vlak, zatiahol by som za ňu, s nadšením by som zaplatil pokutu, len aby som mohol ihneď vystúpiť a bežať za Ellou. Obzrel som sa, uvidel Ellu prechádzať cez cestu, vojsť na druhej strane cez širokú bránu na cestu hore kopcom k tamojšej športovej hale a areálu. No jasné! Zase nejaký tréning alebo turnaj. Ella je športovkyňa.

Trolejbus zabrzdil pri nemocnici. V štýle šprintéra som vyštartoval z dverí, prebehol na druhú stranu cesty a rýchlou chôdzou som sa peši vracal naspäť na predošlú trolejbusovú zastávku. Aké neočakávané stretnutie s Ellou! Kašľať na západnú časť mesta.

Vošiel som do brány. A rýchlou chôdzou do kopca. Po chvíli sa predo mnou vynorila športová hala, naľavo športový areál s ihriskami. Kde je Ella?

Pred halou cháska, ktorá sa tam dala očakávať: Majka, Viera, Dušo, Rony.

"Pozrite, kto ide," povedal výsmešne Rony. "Za Ellou?" dodal, keď som k nim pristúpil.

"Čo máte nové?" spýtal som sa a prisadol som si na zábradlie. Rozložil som si noviny, čo som dovtedy niesol zrolované v ruke. Preletel som očami titulky.

"Je vnútri," povedal mi Rony. "Ale pochybujem, že vás očakáva." V hlase mal obvyklú iróniu.

"Čo máte nové?" spýtala sa ma Majka s úsmevom. Je inteligentná, sympatická, vľúdna, vždy s úsmevom. Ale nezaujíma ma.

Zabíjali sme čas bezobsažným rozhovorom, ja popri tom aj čítaním novín. Z haly a ihrísk medzitým vychádzali a prichádzali, opačným smerom vchádzali a odchádzali skupinky športovcov a športovkýň. Už dávno sa nevenujem športu... Ubehla nám takto vyše hodina...

"Prečo v Auparku?" spýtala sa ma Viera.

Otvoril som ústa, aby som jej odpovedal, ale vtom som v hlúčiku ľudí, už v pomernej diaľke, zozadu zbadal Ellu. Poznám ju aj z diaľky zozadu, už len podľa chôdze. Rýchlo, aby som ju znova nestratil!

Urobil som niečo neslušné. Nielenže som Vierke vôbec neodpovedal, nevydal som zo seba ani žiadny iný zvuk, ba ani pazvuk, a bez akejkoľvek rozlúčky som vstal a rýchlym krokom mieril pomedzi ľudí za Ellou. Neznášam tĺkov, ktorí sa správajú grobiansky. Ale práve som sa tak zachoval ja sám.

Bolo mi to jedno. Ella očividne odchádzala, zamierila opäť na široký chodník vedúci dole kopcom von z areálu. Zaregistroval som, zozadu, Elline odhalené lýtka. Mohutné, ako u športovkýň. Určite existujú aj stovky krajších lýtok. Ale ako vyzerajú lýtka, je nepodstatné vo chvíli, keď už sa raz človek zaľúbi.

Medzitým sa Ella chôdzou vydelila z hlúčika ľudí, ďalej kráčala už len vo dvojici. Po jej ľavom boku mladý svalnatý atlét.

Zrýchlil som krok. Po pár metroch som ich dostihol, už na svahu pri chôdzi dolu kopcom. Zaradil som sa po pravej strane Elly, takže atléta mala po ľavej, mňa po pravej ruke.

Pozrela mojím smerom a zahlásila: "Dobrý!" "Dobrý deň," odvetil som. K tykaniu sme sa zatiaľ nedostali, hoci sa poznáme už roky. Zlé skúsenosti z minulosti ma však naučili, že na začiatku vytvárania bližšieho vzťahu je vhodné postupovať opatrne, s jemnocitom.

Atlét len v chôdzi pozrel mojím smerom, neopätoval pozdrav.

Po pár metroch atlét v chôdzi položil pravú ruku Elle poza chrbát a takisto v chôdzi si ju pritiahol bližšie k sebe, takže na ďalšom úseku cesty dole kopcom už Ella kráčala bližšie k atlétovi než ku mne.

Mlčky sme v trojici kráčali dolu kopcom.

Po asi minúte zahlásil atlét: "Počúvajte, vám toto nie je trápne?"

"Čo ako?" spýtal som sa veselo.

"Chcete si požičať Ellu?"

Zastavili sme sa. Obrátili sme sa voči sebe čelom: oni dvaja oproti mne. Atlét mal stále ruku položenú poza chrbát Elly. Potom však od neho Ella odstúpila a stáli sme uprostred chodníka v trojuholníku. Ale nevšímali sme si Ellu. Pozeral som na atléta a atlét na mňa.

"Vy spolu chodíte?" spýtal som sa ho. "Prepáčte, nerád by som vyrušoval... Som mal asi zlé informácie. Naozaj by som nerád, v prípade, ak..."

"Nechodíme," povedala Ella svojím obvyklým, milo rezolútnym tónom. Nepozerala ani na mňa, ani na atléta, ale pomedzi nás na cestu vedúcu hore kopcom naspäť k športovému areálu.

"Vám toto nie je trápne?" spýtal sa znova atlét, rýchlejšie než predtým. "Sám som sa Elle ponúkol, že ju odprevadím, keď som vás tam zbadal na ňu striehnuť. Vám nie je trápne, že vás už všetci poznajú?!"

"Poznajú? Ako to myslíte?"

"Nerobte zo seba debila! S koľkými babami z nášho oddielu ste už chodili?"

"Oddielu? To je... zopár..."

"Zopár?! S polkou ženského družstva ste už chodili! Ešte vám nikto nedal po papuli?"

"Ja vám nerozumiem..."

"Netrepte, prosímvás!" Atlét napol odhalené svaly (mal na sebe iba tielko). "Chodíte s každou štvrť roka, o každej zverejňujete na internete anonymné imbecilné básne a poviedky, ale potom ju odhodíte jak handru a bežíte za inou!"

"Nie, nie, určite nie, to je po vzájomnom vyjasnení..."

"Netrepte! S Ellou chcete urobiť to isté!"

"Nie, nie, uisťujem vás..."

Ella nás akoby nepočúvala. Nesústredene sa obzerala mimo nás, raz po ľavej, raz po pravej strane širokého chodníka, na okolité domy a trávniky.

"Prosím vás, ja sa nikomu nechcem vnucovať, naozaj," vysvetľoval som atlétovi. "Som zaľúbený do Elly, áno, som do nej zaľúbený. Som absolútne presvedčený, stopercentne, úprimne, že práve ona je tá pravá. Nechcem ju odhodiť, vôbec nie, práve naopak, som presvedčený, že práve ona je tá pravá, ona je tá, ktorú som celý čas hľadal, práve preto som sa so všetkými ostatnými musel rozísť, lebo Ella je tá pravá! Chápete?"

Elle kútikmi úst pohrával jej obvyklý, ironický poloúsmev. Stále nehľadela na žiadneho z nás, ale pomedzi nás na cestu, na nič.

Zrazu sa rezolútne, v štýle športovkyne zvrtla, takže stála čelom ku mne. Pozrela mi rovno do očí. Fascinovane som hľadel naspäť na ňu, na jej tvár. Telom mi prechádzala triaška, ako som sa kochal na jej ústach, krivke brady, vlasoch, čele, šedozelených očiach.

Ella otvorila ústa a pokojným hlasom povedala iba dve slová:

"____________ ____________."

Zostal som stáť ako obarený. Nielenže mi prvý raz zatykala, ale žiadne podobné vyhlásenie som od nej v tejto chvíli neočakával. Chvíľu sa mi zdalo, že som musel zle počuť. Už teraz také rozhodné slová, keď sme sa ešte ani poriadne nezoznámili? S týmto som naozaj nerátal. Veď na začiatku vytvárania bližšieho vzťahu je vhodné postupovať opatrne, s jemnocitom!

[Randolph]

Ella otvorila ústa a pokojným hlasom povedala iba dve slová:

"Milujem ťa."

Zostal som stáť ako obarený. Nielenže mi prvý raz zatykala, ale žiadne podobné vyhlásenie som od nej v tejto chvíli neočakával. Chvíľu sa mi zdalo, že som musel zle počuť. Už teraz také rozhodné slová, keď sme sa ešte ani poriadne nezoznámili? S týmto som naozaj nerátal. Veď na začiatku vytvárania bližšieho vzťahu je vhodné postupovať opatrne, s jemnocitom!

[Randolph]

Ella otvorila ústa a pokojným hlasom povedala iba dve slová:

"Si odporný."

Zostal som stáť ako obarený. Nielenže mi prvý raz zatykala, ale žiadne podobné vyhlásenie som od nej v tejto chvíli neočakával. Chvíľu sa mi zdalo, že som musel zle počuť. Už teraz také rozhodné slová, keď sme sa ešte ani poriadne nezoznámili? S týmto som naozaj nerátal. Veď na začiatku vytvárania bližšieho vzťahu je vhodné postupovať opatrne, s jemnocitom!

[Randolph]

"Pomôžte mi, páter Anton."

Páter Anton sa poškrabal za pravým uchom. "Povedala ti, že ťa miluje? A kde je problém?"

"Nepotrebujem, aby ma niekto miloval! Nemám čas na také veci!"

"Prečo si potom vystúpil z trolejbusu a bežal za ňou?"

"To bola hra, zábava. Ona však teraz s celou vážnosťou tvrdí, že ma miluje. Vidím, že to hovorí úprimne. Je to naozaj tak. Naozaj je do mňa zamilovaná. A ja som zamilovaný do nej."

"Tak kde je problém? Veď to je happy-end z hollywoodského filmu!"

"Nemám na ňu čas! Nemám čas byť zamilovaný, chápete? Ako jej to mám vysvetliť? Poraďte!"

"Čo ty vlastne chceš, chlapče?"

"Pracovať! Chcem pracovať! Všetky moje doterajšie vzťahy sa rozpadli, lebo práca je pre mňa v živote najdôležitejšia. Chápete? Kariéra. Práve ma vo firme vymenovali za šéfa veľkého oddelenia. Mám pod sebou 74 ľudí, 74 ľudí, chápete? Viete, čo to je? Som najmladší šéf oddelenia v celej firme, v celej európskej štruktúre našej firmy! Ja musím robiť od rána do večera, od večera do rána! Chápete? Nemám čas na lásku, rodinu a podobné kraviny."

"No, no, no, opatrne, opatrne. Vidno, že aj keď už nie si teenager, aj keď všade chodíš v obleku, aj keď si vážený manažér a veľký šéf," pátrovi Antonovi zabehlo, keď sa chcel uchechtnúť a zároveň pokračovať vo vete, "... grhgrhg!... tak napriek tomu si ešte nezrelý, neskúsený a nezodpovedný. Hádam mi nechceš nahovoriť, že všetci tvoji kolegovia z firmy zmýšľajú rovnako ako ty? A hádam sú aj oni pracovne vyťažení?"

"Nezaujímajú ma moji kolegovia. Tým stačí mesačný plat, z neho sa prežerú a ožerú. To je ich celý život. Ja mám celkom iné plány a ambície. Chápete? Zo skromnosti radšej nepoviem, aké. Práce je tak veľa, že nemám čas na lásku, chápete?"

"Nie, nechápem," povedal páter Anton. "Čo vlastne teda odo mňa chceš? V čom ti mám vlastne pomôcť? Ja sa ťa nechcem dotknúť, ale nie je to skôr problém pre... pre... naozaj mi to prepáč... pre psychológa či nebodaj psychiatra? Ako by ti v tomto mohol pomôcť kňaz?"

"Nejde o mňa," vysvetlil som. "Ide o Ellu. Ona je naozaj do mňa zaľúbená, ja to vidím. O Ellu ide. Ja som tiež do nej zaľúbený, ale ja už sa s tým nejako vyrovnám, už dávno mi je jasné, že láska k žene nikam nevedie. Spríjemniť si ženou víkendové popoludnie alebo stráviť s ňou večer či s prepáčením noc, isteže. Len žiadne trvalejšie vzťahy, prosím! To nie je nič pre mňa!"

Páter Anton mlčal.

"Ale Ella je žena," pokračoval som, "ženy sú citlivé. Aj ona je citlivá, aj keď sa pretvaruje, že je neviemaká odolná športovkyňa, ktorej sa nič nedotkne. Blbosť. Všetky ženy sú citlivé. Príliš citlivé. Nemám čas sa tým zaoberať. Moja práca volá. Už som mal byť dávno inde, zmeškal som tri termíny a štvrtý je na hrane."

Páter Anton si vzdychol.

"Veď práve vy by ste ma najlepšie mali vedieť pochopiť!" naliehal som. "Vy s vaším smiešnym celibátom! Netvrďte mi, že ste nikdy nezatúžili po žene. Sprostosť! Iba ste dali prednosť povolaniu kňaza. Presne ako ja svojmu povolaniu! Jediný rozdiel medzi nami je v tom, že pre mňa je dôležitý biznis, pre vás Biblia. Ja túto medzinárodnú firmu chcem raz riadiť, chápete, ja to tam budem šéfovať, to bude raz niečo gigantické, to raz možno preslávi aj celé Slovensko! Aaach... zo skromnosti som tu nechcel také reči viesť..."

Páter Anton si vzdychol a pozeral na koberec pred sebou.

"Nemám čas na lásku!" zvolal som. "Ale teraz mi ide o Ellu. O Ellu mi ide. Je mi jedno, čo bude so mnou. Ja už to nejak zametiem pod koberec, ako vždy doteraz. Ale čo mám povedať jej, Elle? Ešte som u žiadnej nevidel, že by tak na mne visela! S ostatnými to bola hra, obojstranná sranda a pretvárka! Ale ako to mám povedať Elle, aby som ju nezranil?"

"Povedz jej to s láskou," vyjadril sa konečne páter Anton. "Nekrič tu, že nemáš čas na lásku. Práve láska všetko vyrieši. Aj vo firme, aj s Ellou. Láska."

"Ale čo konkrétne jej mám povedať?"

"Pravdu. To je vždy najlepší liek. Pravda. Ak máš práve prácu, povedz jej: prepáč, práve mám prácu. A choď pracovať."

"Ale to nie je trvalé riešenie!"

"Žiadne trvalé riešenia neexistujú. Ľudia sa opájajú vidinami trvalých riešení. Potom sa zrazu niečo stane... bublina spľasne... a ľudia sú nešťastní, upadnú do depresie, umrú v depresii... lebo celý čas žili v ilúziách... Ich život bolo jedno veľké klamstvo. A keď to krutosťou osudu jedného dňa zistia, často sa s tým nedokážu zmieriť... zlomí im srdce, že život prežili v klamstve... Takže pouč sa z toho. Radšej ži v pravde."

"Čo to znamená, ži v pravde?"

"Hovor vždy pravdu. Povedz to vždy tak, ako to naozaj cítiš. Samozrejme, snaž sa pritom brať ohľad na city druhých. Ale neprikrášľuj, nezľahčuj. Hovor vždy pravdu."

Vstal som.

"A ešte jedno," povedal páter Anton. "Je len jedna nemenná pravda, to je tá božská. Ale to, čo my bežní ľudkovia nazývame pravdou... to je často len klam a ilúzia... Niečo je jeden deň pravda, a druhý deň to už zrazu nie je pravda. To sú tie ľudské pravdy. Hop alebo trop. Od mantinela k mantinelu."

Zamieril som k dverám do predsiene.

"Teraz tvrdíš, že ti je práca dôležitejšia než Ella..." počul som spoza chrbta unavený hlas pátra Antona. "Ale to je iba dnes... Povedz jej pravdu, že to tak cítiš... povedz jej to šetrne, láskavo, ale povedz jej pravdu..."

Obul som si topánky a zamieril k bytovým dverám.

"Uvidíš jej reakciu," pokračoval hlas z obývačky. "Nepopieraš, že Ellu miluješ. Tak uvidíš, čo s tebou spraví jej reakcia... Ak by sa náhodou Ella rozplakala..."

Stál som s rukou položenou na kľučke vchodových dverí. Pátra Antona už nebolo vidieť, iba počuť. Predsa len by bolo nezdvorilé odísť od neho skôr, než dokončí vetu...

"... možno ti jej plač zlomí srdce. A zistíš, že predsa len ti je Ella dôležitejšia než práca. Veď Ellu miluješ. Ale rovnako sa môže stať, že jej plač ti srdce nezlomí. Možno zajtra nezlomí, a pozajtra zlomí. Ktovie? Nikto to nevie. Len tam hore to vedia. Nikto nič nedokáže predpovedať. Nikto nevie, čo bude zajtra, ani či vôbec bude."

Otvoril som bytové dvere a vyzrel na bezútešnú chodbu a schodište sídliskového paneláka.

"Tvrdiť, že aj zajtra, o týždeň, o rok alebo o desať rokov budeš cítiť a zmýšľať tak isto, ako dnes, práve to je tá fatálna chyba. Všetko sa vyrieši samo, postupne zo dňa na deň, tak len pokojne prenechaj životu, aby všetko sám vyriešil. Len o dnešok sa staraj, chlapče, aby si ho dobre zakončil, lebo aj to je dosť ťažké. A zajtrajšok už sa postará sám o seba. Všetko iné je ťažký omyl a hr..."

Zabuchol som za sebou dvere bytu pátra Antona. Predsa len, ľudia v dôchodkovom veku, keď sa raz rozrečnia, nevedia, kedy skončiť. Ťažko byť zdvorilý.

[Randolph]

"Pomôžte mi, páter Anton."

Páter Anton sa poškrabal za ľavým uchom. "Povedala ti, že si odporný? A kde je problém? Nečítaš ľúbostnú literatúru?"

"Prosím? Čo s tým má spoločné ľúbostná literatúra?"

"Nehovorím o červenej knižnici," vysvetlil páter Anton. "Mám na mysli klasikov, kvalitnú literatúru o láske. Áno, aj taká existuje. Zrejme ju nepoznáš!"

"Okej, nepoznám. Čo sa tam píše?"

"Čo sa tam píše!" rozosmial sa páter Anton. "Že ženy treba dobývať, chápeš, dobývať! Toho som si vedomý dokonca aj ja ako kňaz!"

Mlčal som.

"Len v literatúre najnižšieho rangu, v gýčových filmoch a seriáloch sa môže stať, že hrdina sa zamilovane pozrie na svoju vyvolenú a ona mu od samého blaha zamdlie do náruče!" Páter Anton si plesol rukou po kolene.

"Skôr by som to videl optimisticky," pokračoval. "Povedala ti, že si odporný. To je vždy lepšie, než keby si jej bol ľahostajný. Ja ti poviem, prečítal som, ako kňaz, veľa ľúbostných románov... keď ich neprežívam, aspoň si ich prečítam..." uchechtol sa, "a poviem ti, často sa tie najvášnivejšie vzťahy lásky začínajú odporom jednej osoby k druhej osobe. A ten odpor sa zrazu, nečakane, jedného dňa premení na lásku, absolútne pohlcujúcu lásku, chápeš? Nič povrchné!"

"V tom je niečo pravdy," uznal som. "Už ma priťahovali aj ženy, čo keď sa pozreli mojím smerom, ich pohľad mnou prešiel ako laserový lúč... bol som pre ne len súčasť atmosféry, neviditeľný ako kyslík. To je naozaj ešte horšie, byť takto ignorovaný, než keď vami niekto pohŕda alebo tvrdí, že ste mu odporný..."

"Tak vidíš!" uzavrel páter Anton. "Buď len pokojný a trpezlivo pokračuj v dobýjaní svojej Elly... Ak ti je súdená, určite budeš úspešný..." Zasmial sa a obzrel sa doprava, na stenu od koberca až po plafón ukrytú za regálmi kníh.

"Ak ti je súdená, určite budeš úspešný... To podľa vás nie je gýčové?"

"Nie," zakrútil hlavou páter Anton. "Čo sa má stať, to sa stane. Len k tomu každý z nás musíme prispieť svojou snahou. Takže sa snaž."

"Ale tieto vaše poučky sú mi, s prepáčením, na..." ovládol som sa. "Vy to nechápete, páter Anton? Ja celý deň, každú minútu myslím na Ellu. Som do nej zamilovaný. Hovoríte, že mám Ellu dobýjať. Ale nie som si istý, či pri tom sám nebudem dobitý!"

Vstal som.

"Ella mi nepovedala len to, že som odporný. Ale povedala aj, že nabudúce poprosí atléta, aby mi všetko vysvetlil ručne-stručne."

"Pravdaže!" natešene zvolal páter Anton. "Dobýjanie priazne ženy je vždy spojené s rizikami toho či onoho druhu, niekedy je to nebezpečné telesne, inokedy pre peňaženku..." Páter sa zachechtal. "To všetko sa môžeš dopodrobna dočítať v kvalitných ľúbostných románoch."

"Čo vy už viete o láske k ženám, páter Anton," povedal som mu ľútostivo, pozerajúc na neho z výšky, ako si spokojne sedí v kresle a hľadí pred seba na koberec. "Veď vy sa zaoberáte len láskou k Bohu, čiže absolútne nemôžete tušiť, čo cítim ja. Neviete, čo to je, keď je človek zamilovaný do ženy. Keď na ňu musí myslieť každú minútu."

Zamieril som k dverám do predsiene. Spoza chrbta sa mi ozval pátrov hlas:

"Práveže ja dobre viem, čo to je, keď na ňu myslíš každú minútu. Keď bez nej nemôžeš existovať. Lebo ja tiež každú minútu myslím na Boha a nemôžem bez neho existovať. Je to to isté. To isté. Je to láska."

Obul som si topánky a zamieril k bytovým dverám.

"Je to niečo celkom iné, páter Anton. Nemôžete porovnávať lásku k žene s láskou k Bohu. To sú dve totálne odlišné veci. Som šokovaný, že ani len tomuto nerozumiete. Prepáčte, že som s mojím problémom oslovil práve vás. Ale až tu u vás som si uvedomil, že naozaj pomôcť mi môže iba niekto, kto má s láskou k žene praktické skúsenosti."

Z obývačky sa namiesto odpovede ozval iba tichý, spokojný smiech starého človeka.

"Láska je láska," pokračoval po chvíľke hlas skrytého pátra Antona z obývačky. "Tvrdíš, že na všetko pozeráš cez Ellu, jej tvár vidíš všade, kam sa len pozrieš, nevieš sa jej zbaviť, stále je s tebou... Ale veď to je Boh, nechápeš? Veď to ťa Boh oslovuje svojou láskou, len tej láske dal podobu Elly... Veď Boh je tiež stále s nami, tiež pred ním nikam neujdeš, a tiež môžeš, ak si dostatočne pozorný, zbadať jeho podobu vo všetkých veciach, vo všetkých ľuďoch, na ktorých ti padne zrak..."

Stál som s rukou položenou na kľučke vchodových dverí.

"Preto láska k Bohu a láska k Elle si majú navzájom napomáhať. Mýliš sa, keď ich staviaš do protikladu, keď tvrdíš, že je to niečo totálne iné. Kdeže! Je len jedna láska! Miluj v prvom rade Boha a potom dostaneš aj Ellu, ak ti je súdená. Tým si môžeš byť istý. Práve v tom je skutočná viera. Viera, chápeš?"

Otvoril som bytové dvere a vyzrel na bezútešnú chodbu a schodište sídliskového paneláka.

"Najprv Boha musíš milovať a potom už ostatné všetko dostaneš navyše. Ak to nevieš, je to ťažký omyl a hr..."

Zabuchol som za sebou dvere bytu pátra Antona. Predsa len, ľudia v dôchodkovom veku, keď sa raz rozrečnia, nevedia, kedy skončiť. Ťažko byť zdvorilý.

[Randolph]

Vyšiel som na vyľudnenú poludňajšiu sídliskovú ulicu. Začalo popŕchať ešte stále teplým neskorým letným dažďom. Vnímal som to cez filter Elly, pretože celý čas myslím na Ellu. Neprejde minúta dňa, kedy by som nemyslel na Ellu. Milujem Ellu.

[Randolph]

Vyššie uvedenú poviedku si môžete stiahnuť aj vo forme textového dokumentu.