Spojená škola sv. Vincenta de Paul

[Alexander Avenarius]

V rámci nášho nového projektu Sokrates o Mozartovi (2006-2009) minulý týždeň zástupcovia našich dvoch partnerských slovenských škôl absolvovali prvé medzinárodné projektové stretnutie v Taliansku. Zúčastnili sa na ňom aj zástupcovia partnerských škôl z Talianska, Nemecka, Rakúska a Turecka.

Po návrate z podobných medzinárodných stretnutí vždy dostávam tú istú otázku: „Ako to tam vlastne bolo Ako ste sa mali “

Rozhodol som sa, že tentoraz na takto položenú otázku odpoviem filmovým scenárom. Film sa volá Je čas na darčeky, s podtitulom Slovensko – Taliansko – Turecko – Hollywood, alebo Mladosť zatvára dvere.

Podotýkam, že ide o moju vlastnú, súkromnú iniciatívu, a nie o oficiálnu aktivitu Spojenej školy sv. Vincenta de Paul ani Základnej umeleckej školy sv. Cecílie. Mojím cieľom pri písaní nižšie uvedeného filmového scenára bolo jednoducho zachytiť typickú atmosféru medzinárodného projektového stretnutia – nič viac a nič menej

Kto sa teda chce niečo dozvedieť o atmosfére medzinárodného stretnutia (ako si ju pamätám aj z predošlých rokov a projektov, hoci zúčastnené osoby a krajiny boli vtedy celkom iné), nech si prečíta nižšie uvedený scenár ku krátkemu desaťminútovému filmu...

Scenár som napísal spolu s kolegom Feli G. Benlevotom, ktorý je jeho hlavným autorom. Snažil som sa mu však pri písaní čo najviac pomáhať.

A viete, čo je na nižšie uvedenom scenári najlepšie Že sa nám ho už minulý týždeň v Taliansku podarilo zrealizovať do filmovej podoby Herci sa veľmi snažili a tak dnešná, už hotová filmová podoba prakticky bezchybne zodpovedá scenáru, ako ho hercom nadiktoval scenárista a režisér Feli G. Benlevot (s mojím prispením).

Žiaľ, nepodarilo sa mi zatiaľ získať súhlas hercov pre zverejnenie hotového filmu na internete. Film mám zatiaľ uložený iba na súkromnom počítači. Bude aj dosť zložité získať potrebný súhlas, keďže vo filme vystupujú desiatky rôznych osôb z rôznych krajín Európy, ba aj Ázie...

Preto, predbežne, predstavujem aspoň nižšie uvedený filmový scenár v písomnej podobe.

Uvítam akúkoľvek kritiku k tu zverejnenému filmovému scenáru. Sľubujem, že všetky pripomienky sprostredkujem aj hlavnému autorovi scenára, kolegovi Feli G. Benlevotovi (ktorý žiaľ nie je bezprostredne schopný prispievať v slovenčine do nášho diskusného fóra).

Pod samotným scenárom, v ďalšom príspevku tejto témy diskusného fóra, nájdete aj rozsiahlu esej od autora Ovádiusa s názvom Párty pre tri generácie a štvrtú rozlomenú. Ide o pokus o obsahovú analýzu tematických motívov filmu Je čas na darčeky.

Ak by iní návštevníci diskusného fóra dokázali prispieť svojimi vlastnými analýzami či postrehmi k obsahu filmu, všetci, ktorí sa na vzniku filmu podieľali, budú iba radi a za každú kritickú či pochvalnú pripomienku vám budeme vďační

[Alexander Avenarius]

Je čas na darčeky

Slovensko – Taliansko – Turecko – Hollywood
alebo Mladosť zatvára dvere

scenár krátkeho filmu napísali:
Feli G. Benlevot & Alexander Avenarius

Počas úvodných titulkov filmu znie Mozartova hudba. V predposlednom úvodnom titulku čítame: Názory a postoje vyjadrené v tomto krátkom filme sa nezhodujú s názormi a postojmi vystupujúcich postáv. V poslednom úvodnom titulku čítame: Mantova, Taliansko. 27. októbra 2006.

Mozartova hudba pri poslednom úvodnom titulku sa náhle uprostred melódie preruší a vidno prvý záber filmu: bielym obrusom prestretý, no v danom okamihu už takmer prázdny stôl na párty v luxusnej reštaurácii. V zábere vidno veľký tanier so zvyškami jedla, načatú fľašu červeného vína, viacero prázdnych pohárov. Za stolom sedia dve dospievajúce DIEVČATÁ a diskutujú spolu. V pozadí záberu vidno ešte jeden podobný stôl so sediacimi hosťami. Celkom vzadu ožaruje stenu lampa (je neskoro večer) a na oknách miestnosti visia ťažké masívne závesy mahagónovej farby. V pozadí tiež po celý čas počuť, ako niekto (koho nevidno) hrá na gitare a spieva, počuť tiež smiech a hlasy mnohých zabávajúcich sa ľudí (ktorých takisto nevidno).

Ozve sa hlas ROZPRÁVAČA. ROZPRÁVAČA počas celého filmu nevidno ani raz; počuť iba jeho hlas. Celý približne desaťminútový film je snímaný z jeho perspektívy.

ROZPRÁVAČ (parodizujúco reportérskym hlasom): Vážení diváci! V tejto ponurej atmosfére vám prinášame – hollywoodsky smiech.

Kamera sa počas slov ROZPRÁVAČA presúva smerom doprava, od tvár diskutujúcich DIEVČAT k vrchstolu v tejto časti sály, za ktorým sedí zatiaľ neznáma osoba. Vidno zatiaľ iba jej obe ruky položené na okraji stola. Medzi rukami ležia kávová šálka, obrúsok a videokamera.

ROZPRÁVAČ (parodizujúco reportérskym hlasom): Predvedie ho sám – é, ehm, é, ö – sám magister umenia: Jozef Kelemen! Hollywoodsky smiech!

Pri posledných slovách „Hollywoodsky smiech!“ sa kamera náhle odvráti od vpravo sediaceho DIEVČAŤA a zamieri priamo do tváre človeka sediaceho za vrchstolom v tejto časti sály. Ide o muža stredného veku v okuliaroch a bielej oblekovej košeli.

HOSŤ PÁRTY: Ocitol som sa... Kde som sa to ocitol, priatelia?

Kamera detailne sníma tvár HOSŤA PÁRTY. V pozadí však zároveň vidno (improvizovaný) tanečný parket reštauračnej sály, na ktorý počas slov HOSŤA PÁRTY vstupuje TANEČNÍČKA a obzerá sa po miestnosti, kto by sa k nej pridal. Keďže sa zatiaľ nikto nepridáva, TANEČNÍČKA vykročí do sály (a dostáva sa tým mimo záber kamery), aby si zo sály partnera do tanca priviedla sama.

HOSŤ PÁRTY (dôraznejšie): Kde som sa to ocitol? (HOSŤ PÁRTY sa afektovane usmeje.)

ROZPRÁVAČ: Hollywoodsky... Áno... Áno, áno... (ROZPRÁVAČ pochvalne kvituje snahu HOSŤA PÁRTY predviesť hollywoodsky smiech.)

HOSŤ PÁRTY: Priatelia, kde som sa to ocitol?

ROZPRÁVAČ: Ešte nadšenejšie, prosím.

HOSŤ PÁRTY (zosilní afektovaný úsmev a začne nadšene, hoci afektovane, klipkať očami)

OBE DIEVČATÁ pri stole zvýsknu od smiechu.

ROZPRÁVAČ: Ďakujeme. To bolo presvedčivé.

Kamera sníma obe smejúce sa DIEVČATÁ.

TANEČNÍČKA medzitým bola úspešná v hľadaní tanečného partnera: na parket si privádza až troch partnerov – turecké deti na čele s DETSKOU TANEČNÍČKOU, ktorá vyniká svojou krásou. HOSŤ PÁRTY sa obzerá, čo sa deje na tanečnom parkete za ním. Počas celého ďalšieho priebehu tanca na parkete kamera sníma súčasne HOSŤA PÁRTY v popredí (väčšinou v popredí z profilu); zároveň v pozadí vidno, čo sa odohráva na tanečnom parkete. HOSŤ PÁRTY akoby bol glosátorom diania na tanečnom parkete... HOSŤA PÁRTY i tanečníkov vždy vidno súčasne v jedinom zábere kamery; nie je potrebný žiaden prestrih ani pohyb kamery.

ROZPRÁVAČ: Odchádzajú naši priatelia... Nie, oni tancujú, oni neodchádzajú. Oni tancujú!

TANEČNÍČKA – mladá žena – a tri deti začínajú svoj tanec na parkete. Za tanečným parketom, v ľavom zadnom rohu reštauračnej sály, vidno stôl, na ktorom je poukladané množstvo predmetov v darčekových baleniach, evidentne pripravených na neskoršie rozdávanie.

HOSŤ PÁRTY: Ešte budeme aj tancovať.

Kamera po celý čas detailne sníma tvár HOSŤA PÁRTY, zároveň po celý čas dobre vidno v pozadí aj tancujúcich na parkete.

HOSŤ PÁRTY: Vážení priatelia...

ROZPRÁVAČ: Hollywoodsky úsmev, prosím!

HOSŤ PÁRTY (akoby na povel „zapne“ žiarivý, afektovaný úsmev): Možno budeme aj tancovať.

ROZPRÁVAČ (nadšený kvalitou predvádzaného úsmevu): Áno, áno!

HOSŤ PÁRTY (s primrznutým afektovaným úsmevom na tvári): Na polmesačníkovú hudbu! (Afektovane sa smeje.) Ha-ha, ha-ha, ha-ha-ha...

Kamera naďalej sníma detailný záber HOSŤA PÁRTY v popredí, tancujúcu štvoricu na parkete v pozadí.

HOSŤ PÁRTY (afektovane sa smeje): Ha-ha-ha-ha! Ha-ha-ha-ha!

ROZPRÁVAČ: Nezabúdajte na ten hollywoodsky úsmev!

HOSŤ PÁRTY (s primrznutým afektovaným úsmevom na tvári): Polmesačníková hudba!

ROZPRÁVAČ (INÉMU HOSŤOVI PÁRTY, ktorý je mimo záberu kamery): To je dobrá kompozícia, pozrite!

Kamera naďalej sníma detailný záber HOSŤA PÁRTY v popredí, tancujúcu štvoricu na parkete v pozadí. HOSŤ PÁRTY sa občas obzrie od stola smerom na tancujúcich.

INÝ HOSŤ PÁRTY (mimo záberu kamery): Áno! Geniálne, geniálne...

HOSŤ PÁRTY nadšene, hoci afektovane klipká očami.

ROZPRÁVAČ: Pán magister, hollywoodsky úsmev!

HOSŤ PÁRTY (s primrznutým afektovaným úsmevom na tvári): Priatelia, kde som sa to ocitol? Všetci majú veľa času. Prv než o tretej neskončíme! (Afektovane sa smeje.) Ha-ha, ha-ha, ha-ha-ha!

ROZPRÁVAČ: Správne!

HOSŤ PÁRTY (s primrznutým afektovaným úsmevom na tvári): Dnes nepôjdeme určite spať! (Afektovane sa smeje.) Ha-ha, ha-ha-ha-ha!

V pozadí po celý čas znie gitarová hudba, spev a smiech hostí v sále, v zábere vidno tancujúcu štvoricu.

HOSŤ PÁRTY (s primrznutým afektovaným úsmevom na tvári): Všetci majú veľa času! (Afektovane sa smeje.) Ha-ha-ha-ha! (Odkašle si a povie smerom ku kamere:) Na zdravie!

Schytí zo stola pohár vína a napije sa. Pri pohybe pohára po prípitku smerom nadol a vzápätí nahor, po slovách „Na zdravie!“, sa v pozadí priestoru ohraničeného pohybom ruky držiacej pohár vína zjaví DETSKÁ TANEČNÍČKA. Možno práve ona najlepšie stelesňuje zdravie, na ktoré si pripíja HOSŤ PÁRTY. Krása na zdravie?

HOSŤ PÁRTY si začína potľapkávať do rytmu hudby, ktorá znie reštauračnou sálou, po chvíľke však už iba pasívne pozoruje tancujúcu štvoricu. Kamera ho sníma z profilu, takže jeho tvár je na pravom okraji záberu. Centrom pozornosti kamery je teraz už tancujúca štvorica.

Gitarista končí predchádzajúcu pieseň a zanôti novú. Tanečníci musia zmeniť svoj doterajší tanečný štýl. Celá spoločnosť v sále i tanečníci samotní začínajú tlieskať do rytmu novej piesne; strojovo a mechanicky sa pridáva aj HOSŤ PÁRTY.

Tanečníci sú dosť bezradní, nevedia nájsť správny štýl tanca pre novú pieseň. Zrazu, nečakane a prekvapujúco, HOSŤ PÁRTY zakričí na TANEČNÍČKU a poradí jej správny štýl. TANEČNÍČKA radu poslúchne a zo štyroch tancujúcich sa vytvára tancujúci „vláčik“: TANEČNÍČKA je na čele, za ňou DETSKÁ TANEČNÍČKA, za DETSKOU TANEČNÍČKOU ostatné deti...

HOSŤ PÁRTY: Budeme všetci tancovať, uvidíte to. (Volá smerom na TANEČNÍČKU.) Všetkých to strhne!

Tancujúci „vláčik“ opúšťa tanečný parket (i záber kamery) a vydáva sa, tancujúc, do samotnej reštauračnej sály, pomedzi prestreté stoly, sediacich a tlieskajúcich hostí... Kamera to však nesníma, namiesto toho je v zábere opäť detailný záber tváre HOSŤA PÁRTY.

HOSŤ PÁRTY: Vážení priatelia! Vďaka Marienke Slamčiatkovej sa to vyvíja európsky!

Sálou sa ozýva skandovaný potlesk hostí. Kamera konečne opúšťa HOSŤA PÁRTY a sníma tancujúci vláčik uprostred reštauračnej sály, medzi prestretými stolmi a tlieskajúcimi hosťami. Vláčik postupne prechádza po obvode celej reštauračnej sály, opätovne i poza chrbát tlieskajúceho HOSŤA PÁRTY, takže sa opäť dostávajú do detailného záberu HOSŤ PÁRTY a tentoraz v detailných záberoch aj tváre jednotlivých členov vláčika, keď vláčik prechádza popri snímajúcej kamere...

HOSŤ PÁRTY (mimo záberu kamery): Bravo!

Vláčik pokračuje v tanečnej ceste reštauračnou sálou... Kamera sa vracia k detailnému záberu tváre HOSŤA PÁRTY.

HOSŤ PÁRTY: Priatelia, kde som sa to ocitol? (Smeje sa.)

Vláčik práve prechádza poza hlavný stôl na opačnom konci sály, pri ktorom sedia najdôležitejšie osoby a organizátori párty. RIADITEĽ PODUJATIA, starší distingvovaný pán v obleku a kravate (ale už bez saka), zrazu vyskočí od stola a pripojí sa k tancujúcemu vláčiku.

HOSŤ PÁRTY (mimo záberu kamery): Toto je ono! Toto je ono.

Vláčik tancujúcich hostí pokračuje v ceste reštauračnou sálou, vďaka novým a novým členom sa neustále predlžuje...

Kamera sa vracia k detailnému záberu tváre HOSŤA PÁRTY.

HOSŤ PÁRTY (afektovane sa smeje): Ha-ha-ha-ha-ha! To je ono! To je ono! (ROZPRÁVAČOVI ako varovanie pred blížiacim sa tancujúcim hadom, nebezpečne narážajúcim do okolitých stolov) Fľaštičky!

ROZPRÁVAČ (vracia varovanie HOSŤOVI PÁRTY): Chytajte si kameru!

Kamera sleduje pohyb tancujúceho vláčika reštauračnou sálou. HOSŤ PÁRTY vstáva s videokamerou v ruke, začína aj sám nakrúcať dianie v sále. Tancujúci vláčik po druhý raz prechádza v tesnej blízkosti kamery snímajúcej tento film, takže po druhý raz môžeme detailne nazrieť do tváre každého tancujúceho: na čele TANEČNÍČKA, za ňou DETSKÁ TANEČNÍČKA... a ďalší a ďalší členovia tancujúceho vláčika vrátane rozosmiateho RIADITEĽA PODUJATIA... Vláčik je už teraz oveľa dlhší ako prvý raz...

Kamera sa zameria na skeptický výraz tváre DIEVČAŤA sediaceho oproti kamere pri stole. DIEVČA vystrie dlaň oproti snímajúcej kamere, potom sa po výmene pohľadov s druhým DIEVČAŤOM srdečne usmeje.

Tancujúci vláčik sa vracia na parket. Nie je tam sám: vzadu na parkete stojí HOSŤ PÁRTY a všetko nakrúca na videokameru. Ešte viac ustúpi, aby sa nezrazil s tancujúcim hadom. Perspektíva sa oproti začiatku filmu obrátila: teraz sú v popredí tanečníci, v ich pozadí HOSŤ PÁRTY nakrúcajúci všetko dianie na videokameru.

HOSŤ PÁRTY, nakrúcajúci dianie v sále, sa opäť blíži k svojmu stolu. Kamera ho sníma zo žabej perspektívy, takže sa týči do výšky ako stožiar, otáča sa s videokamerou pri oku raz doľava, raz doprava. Akoby HOSŤ PÁRTY kontroloval dianie v sále, ktorá sa teraz ozýva doznievajúcou piesňou, zborovým spevom, smiechom a skandovaným potleskom.

V závere piesne sa všetci tancujúci na parkete chytajú za ruky, vytvárajú jediný spojený tancujúci kruh. TANEČNÍČKU drží za ľavú ruku DETSKÁ TANEČNÍČKA, za pravú ruku RIADITEĽ PODUJATIA. Celkom v závere piesne gitarová hudba prestáva, ozývajú sa namiesto nej údery rukou na drevený korpus gitary a zborový spev osôb v sále, ktorý sa miestami už skôr podobá na pokrik.

Pieseň kulminuje, tancujúci kruh sa rozpadáva, tanečníci dvíhajú ruky nad hlavy, výskajú a aplaudujú.

Kamera sníma DETSKÚ TANEČNÍČKU na ľavom okraji záberu a TANEČNÍČKU na pravom okraji záberu. Tanečníci postupne odchádzajú z parketu naspäť na svoje miesta pri stoloch. DETSKÁ TANEČNÍČKA i TANEČNÍČKA si navzájom urobia malú poklonu pokynutím hlavy ako výraz vzájomného uznania, potom sa vyčerpané a udychčané vracajú na svoje miesta.

Aj HOSŤ PÁRTY už ukončil svoj videozáznam a sadá si opäť na svoje pôvodné miesto za vrchstolom v tejto časti sály.

HOSŤ PÁRTY (sadajúc si, chváli tanečníkov v taliančine): Bravi... Bravi! Bravi, bravi, bravi... (Kamera opäť detailne sníma jeho tvár.) Priatelia, kde som sa to ocitol?

V pozadí sály, mimo záberu kamery, sa ozve výbuch smiechu. HOSŤA PÁRTY to zarazí.

HOSŤ PÁRTY: Nemu... Ja to nepotrebujem.

Smiech v pozadí sály pokračuje...

HOSŤ PÁRTY (ROZPRÁVAČOVI): Nasnímam vás ja. Vaším foťákom, nechcete?

Namiesto odpovede sa kamera stále viac približuje tvári HOSŤA PÁRTY. Sníma mu už iba hornú polovicu tváre... už iba nos a oči... už iba detail pravého oka skrytého za sklíčkom okuliarov.

Ozve sa smiech niektorého z DIEVČAT sediaceho pri tom istom stole.

Kamera sa presunie na obe DIEVČATÁ, ktoré sa však, naďalej sediac za stolom, odvrátia kamere chrbtom. Snažia sa premôcť smiech.

ROZPRÁVAČ: Odkiaľ sa ten smiech ozýva? Odkiaľ prichádza? Ten smiech! Žeby...

Kamera krúži a strieda pohľad medzi detailným záberom tváre HOSŤA PÁRTY a záberom na obe odvrátené DIEVČATÁ.

ROZPRÁVAČ: Žeby odtiaľto?

Kamera ukazuje detailný záber odvráteného dlhovlasého DIEVČAŤA.

ROZPRÁVAČ: Alebo odtiaľto?

Kamera ukazuje detailný záber očí HOSŤA TVÁRE, skrytých za sklíčkami okuliarov.

HOSŤ PÁRTY (afektovane sa smeje): Ha-ha, ha-ha-ha-ha!

Kamera opäť sníma obe odvrátené DIEVČATÁ. Obe sa obzrú a z profilu tým odhalia smejúce sa tváre.

ROZPRÁVAČ: Áááá!

Kamera urobí krátky záber krížom po celej reštauračnej sále, na hostí sediacich za stolmi, pokračujúcich v družnej zábave. Potom sa kamera vracia k detailnému záberu tváre HOSŤA PÁRTY. V pozadí mimo záber kamery občas počuť smiech oboch DIEVČAT.

ROZPRÁVAČ: Myslím si, že toto bol zaujímavý záznam aj s duchovným komentárom od magistra umenia Kelemena...

Kamera opäť zväčšuje detailnosť záberu tváre HOSŤA PÁRTY. Tentoraz sa k tvári blíži zospodu, takže najprominentnejšie v zábere sú široké, oválne nozdry HOSŤA PÁRTY, nad nimi oči za okuliarmi. Akoby sa kamera pýtala: je tento človek namyslený „horenos“?

Kamera sa vracia k bežnému detailnému záberu tváre HOSŤA PÁRTY. HOSŤ PÁRTY sa usmieva. Potom zvážnie.

ROZPRÁVAČ: No, takže posledné vaše slovo znie...

HOSŤ PÁRTY (pozrie do sály na zabávajúcich sa ľudí, potom povie s vážnym výrazom v tvári): Karle, já ti nevím.

PRVÉ DIEVČA (mimo záberu kamery): Ja to nepotrebujem.

DRUHÉ DIEVČA (mimo záberu kamery): My to nepotrebujeme.

HOSŤ PÁRTY (s úsmevom): Karle, já ti nevím.

ROZPRÁVAČ (DIEVČATÁM): Nepotrebujete?

HOSŤ PÁRTY (v detailnom zábere tváre, krútiac hlavou, parodizujúcim hlasom): Nemusíte! Nemusíte! (Načahuje sa za fľašou vína na stole.) Je to tak?!

ROZPRÁVAČ: Hm...

HOSŤ PÁRTY si nalieva víno do pohára.

ROZPRÁVAČ: Takže toto bude to vysvetlenie...

Detailný záber pohára, do ktorého sa z fľaše vylieva červené víno.

Zrazu v pozadí záberu, za stolom a poza HOSŤA PÁRTY nalievajúceho víno, prebehnú s veselým pokrikom dvaja malí chlapci, ktorí sa predtým takisto zúčastnili spoločného tanca. Smerujú k dverám von zo sály. Vyšší chlapec družne drží okolo ramien nižšieho chlapca. Odídu a zabuchnú za sebou dvere.

Kamera sa presunie na detailný záber tváre HOSŤA PÁRTY. Má v nej zronený výraz.

V pozadí záberu vidno, ako niekto prechádza do ľavého zadného rohu sály, kde sú na stoloch pripravené zabalené darčeky.

Zrazu, takmer v tom istom okamihu, v pozadí detailného záberu tváre HOSŤA PÁRTY, prebehne poza jeho chrbát aj DETSKÁ TANEČNÍČKA. Otvorí dvere vedúce von zo sály, roztopašne a pôvabne sa pritom obzrie naspäť do sály. Pribieha za ňou zo sály kamarátka. DETSKÁ TANEČNÍČKA jej pridrží otvorené dvere. Kamarátku víta žiarivým úsmevom. DETSKÁ TANEČNÍČKA za oboma zabuchne dvere.

Kamera sa presunie na detailný záber tváre HOSŤA PÁRTY. Má v nej zronený výraz. Periférnym videním registroval, čo sa dialo za jeho chrbtom.

Kamera sa presunie na DIEVČA sediace pri stole.

DIEVČA (netrpezlivo ráznym hlasom): Kde mám darček?

Kamera sa presúva na detailný záber INÉHO HOSŤA PÁRTY, sediaceho pri tom istom stole. Na tvári INÉHO HOSŤA PÁRTY je široký úsmev od ucha k uchu.

INÝ HOSŤ PÁRTY (vľúdne): Teraz je ten správny čas na darčeky.

ROZPRÁVAČ: Okej, vypínam video.

INÝ HOSŤ PÁRTY: Okej, teším sa.

K O N I E C

Pri záverečných titulkoch filmu znie opäť v pozadí Mozartova hudba. Pokračuje nelogicky presne od toho miesta, kde bola náhle prerušená pri poslednom úvodnom titulku na začiatku filmu...

[Alexander Avenarius]

Vyššie uvedený text filmového scenára prinášame aj vo forme textového dokumentu.

V ďalších dvoch prílohách sú úvodné a záverečné titulky filmu. Áno, viem, že mali byť napísané skôr v Powerpointe ako vo Worde. Ale už som ich mal vo Worde pripravené a nechcelo sa mi ich prenášať...

[Ovádius]

Párty pre tri generácie a štvrtú rozlomenú

K tematickým okruhom krátkeho filmu Je čas na darčeky

Život je jedna párty. To je centrálna metafora krátkeho filmu (2006) Feli G. Benlevota a Alexandra Avenariusa, nazvaného Je čas na darčeky, s podtitulom Slovensko – Taliansko – Turecko – Hollywood, alebo Mladosť zatvára dvere.

Párty je zmes organizovanosti a plánovitosti. Preto sa dobre hodí ako metafora ľudského života. Každá párty má síce slúžiť najmä zábave všetkých, ktorí sa na nej zúčastnia – no vyžaduje si aj prípravu a plánovanie. Treba pripraviť jedlo, pitie, vhodné prostredie, pousádzať hostí, zabezpečiť obsluhu...

Podobne väčšina ľudí dnes žijúcich v krajinách západnej civilizácie preferuje racionálny spôsob života (podobajúci sa príprave párty), avšak súčasne taký spôsob života, ktorý dáva každému priestor zároveň sa aj spontánne prejavovať (podobne, ako sa uvoľnene bavia hostia na typických párty).

Takýto „zmiešaný“ životný štýl, zdá sa, vyhovuje väčšine ľudí žijúcich v dnešnej západnej civilizácii. Nie je však zárukou spokojnosti ľudí, ktorí v danej civilizácii žijú; možno vyhovuje väčšine moderných ľudí, ale rozhodne nie všetkým. Existujú i ľudia, ktorí sú z takéhoto životného štýlu nešťastní; to vidieť i vo filme Je čas na darčeky.

Sú totiž aj ľudia (v menšine), ktorí dávajú prednosť ešte racionálnejšej usporiadanosti života; nemajú radi spontánnosť či živelnosť. Pre nich bude typická párty príliš neviazanou, bezobsažnou a plytkou zábavou – bude pre nich mrhaním času, ktorý by sa dal využiť užitočnejšie.

Na opačnom póle existujú však aj ľudia (takisto sú v menšine), ktorí odsudzujú racionálny prístup k životu. Milujú spontánnosť a nenávidia konvenčnosť. Pre takýchto ľudí bude, naopak, typická párty (akú ukazuje aj film Je čas na darčeky) miestom neslobody, ktoré im nedovoľuje naplno prejaviť svoju kreatívnosť.

Predsa len, typická párty sa riadi určitými nepísanými zásadami. Na typickej párty sa napríklad sotva stane, že by niektorý z hostí uprostred jedla vyskočil v topánkach na stôl, začal po ňom tancovať a popri tanci skopávať zo stola na zem ešte nevyjedené taniere, nedopité fľaše a poháre. Také niečo by väčšina ľudí považovala za prejav šialenstva, ak nie priam za trestný čin. Hoci existujú aj ľudia (v menšine), ktorí by podobne spontánny prejav dokázali pochopiť či dokonca oceniť.

Pre väčšinu ľudí v dnešnej západnej civilizácii však platí, že nepatria do ani jedného z oboch extrémov: dávajú prednosť klasickej párty. Teda preferujú, na párty aj vo svojich každodenných životoch, bližšie nedefinovanú zmes racionálnosti a spontánnosti. Práve takéto prostredie zobrazuje aj film Je čas na darčeky.

Film zobrazuje párty, ktorá je metaforou, symbolom pre celý ľudský život. Zobrazuje štyri rôzne generácie ľudí (hostí na párty) a ich reakcie na priebeh párty. Inými slovami, zobrazuje postoje štyroch rôznych generácií k ľudskému životu.

Týmito štyrmi generáciami, ktorých postoje k párty (k životu) môžeme pozorovať vo filme, sú:

• (1) generácia Detí, ktorú predstavuje DETSKÁ TANEČNÍČKA
  
  
• (2) generácia Dospievajúcich, ktorú predstavujú obe DIEVČATÁ
  
  
• (3) generácia Mladých ľudí, ktorú predstavuje TANEČNÍČKA
  
  
• (4) generácia Dospelých (Starnúcich), ktorú predstavujú HOSŤ PÁRTY, ROZPRÁVAČ, RIADITEĽ PODUJATIA a INÝ HOSŤ PÁRTY.

Pozrime sa teraz postupne na každú z týchto štyroch generácií a spôsob, akým je vykreslená vo filme.

=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=

Aký postoj k párty (k ľudskému životu) má vo filme generácia Detí (1), ktorú predstavuje DETSKÁ TANEČNÍČKA? Páči sa deťom párty (život) alebo nepáči?

Kto pozorne sleduje film, jednoznačne dospeje k záveru, že zo všetkých prítomných na párty sú to práve malé Deti (1), ktoré sa na nej dokážu najúprimnejšie a najintenzívnejšie zabávať. Ostatné generácie v sále... síce divák tiež získa dojem, že sa zabávajú, ale ten dojem nie je až taký jednoznačný ako v prípade Detí (1).

Prítomné Dospievajúce DIEVČATÁ (2) síce vo filme často explodujú smiechom, no tieto okamihy sa striedajú s mnohými inými, počas ktorých sa tvária otrávene.

Mladí ľudia (3), predstavovaní najmä TANEČNÍČKOU, ktorí sa zapoja do tanca, sa síce navonok tiež zabávajú, ale nie je isté, či to nerobia napríklad iba preto, aby sa párty lepšie rozprúdila a aby urobili radosť Deťom (1), ktoré evidentne mali najväčšiu chuť tancovať.

Ešte horšie je to v prípade poslednej štvrtej generácie (4) Dospelých (Starnúcich): zo štyroch portrétovaných Dospelých (Starnúcich) postáv dve sú celou párty evidentne znechutené (HOSŤ PÁRTY, ROZPRÁVAČ), kým ostatné dve Dospelé (Starnúce) osoby (RIADITEĽ PODUJATIA, INÝ HOSŤ PÁRTY) navonok žiaria šťastím.

Ako je však známe, u Dospelých (Starnúcich) ľudí býva už vysoko vyvinuté umenie pretvárky: Dospelý (Starnúci) človek (4) už dokáže to, čo nedokáže príslušník generácie č. 1, čiže čo nedokáže Dieťa. Dospelí (Starnúci) ľudia totiž zväčša považujú za svoju zdvorilú povinnosť tváriť sa šťastne a nadšene, len aby neurazili organizátorov párty, prípadne pozvaných hostí.

Nie je teda vôbec isté, že sa RIADITEĽ PODUJATIA a INÝ HOSŤ PÁRTY skutočne úprimne zabávajú tak dobre, ako by tomu nasvedčovali ich široké úsmevy. Je to síce možné, ale možný je aj pravý opak. Možno sa iba zo zdvorilosti pretvarujú.

Pokiaľ ide o HOSŤA PÁRTY a ROZPRÁVAČA, títo sa očividne na zdvorilosť vykašľali a otvorene dávajú najavo svoju nechuť, hoci nikto z okolitých osôb tomu, zdá sa, nevenuje väčšiu pozornosť. HOSŤOVI PÁRTY a ROZPRÁVAČOVI však pri takomto otvorenom a úprimnom, no nezdvorilom postoji každú chvíľu hrozí, že budú obvinení z grobianstva.

Počas filmu však nedôjde k žiadnemu konfliktu medzi oboma skupinami štvrtej generácie (4) Dospelých (Starnúcich). Naopak, dej filmu sa končí harmonickým rozhovorom a zhodou medzi predstaviteľmi oboch podskupín Dospelých (Starnúcich) – ROZPRÁVAČOM a INÝM HOSŤOM PÁRTY.

Vráťme sa však k prvej generácii (1), k Deťom: hoci je evidentné, že si dokážu najviac zo všetkých užívať párty (život), nedokážu to v plnej miere robiť samostatne... Sú odkázané na pomoc ostatných generácií, ktoré samotné už, paradoxne, schopnosť takto čisto sa tešiť zo života stratili.

Deti (1) vo filme mali síce z predvedeného tanca nakoniec najväčšiu radosť zo všetkých prítomných, ale na myšlienku tanca neprišli samy... Bola to predstaviteľka tretej generácie, teda generácie Mladých ľudí (3), TANEČNÍČKA, ktorá Deti (1) vyzvala do tanca. Deti (1) a Mladí ľudia (3) sú tajní spojenci vo svete (4) Dospelých (Starnúcich).

Naopak žiadne sympatie ani styčné body nevidno medzi generáciou Detí (1) a Dospievajúcich (2). Skôr sa Dospievajúci (2) snažia oddeliť, dištancovať od Detí (1), aby dali najavo svoju domnelú vyššiu vyspelosť. Pubertálna mládež  (2) sa len veľmi nerada bude zapájať do hier malých detí (1): považovala by to za nedôstojné. Aby sa človek (opäť) nehanbil hrať s Deťmi (1), na to musí, paradoxne... zostarnúť, dozrieť, teda musí sa premeniť z Dospievajúceho (2) na Mladého človeka (3).

Ako vidno vo filme, TANEČNÍČKA (3) nemá najmenšie zábrany zabávať sa s DETSKOU TANEČNÍČKOU (1) ako so seberovnou, kým obe Dospievajúce (2) DIEVČATÁ, vekovo medzi TANEČNÍČKOU a DETSKOU TANEČNÍČKOU, zostávajú pasívne sedieť bokom a do zábavy ostatných sa nezapájajú.

=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=

Pozrime sa v stručnosti, ako je vo filme portrétovaná druhá generácia Dospievajúcich (2). Popri tom, čo sme už skonštatovali vyššie, stojí za pozornosť extrémnosť emócií, ktorými sú zmietané obe Dospievajúce (2) DIEVČATÁ. V priebehu iba desaťminútového filmu viackrát zvýsknu od smiechu, viackrát sa však i tvária otrávene. Predvádzajú sa pred kamerou, ale už o minútu sa pred ňou hanblivo skrývajú... a o ďalšiu minútu sa pred ňou opäť predvádzajú. Slovom: ide o typické, extrémne a navzájom si odporujúce prejavy puberty.

S ktorou z ostatných troch generácií vo filme si Dospievajúci (2) rozumejú najlepšie? Odpoveď znie: so žiadnou! Dospievajúci (2) nachádzajú najväčšiu oporu v sebe navzájom. Preto si obe Dospievajúce (2) DIEVČATÁ tak často vymieňajú pohľady, uisťujú sa navzájom, že jedna cíti rovnako ako druhá... lebo navzájom sú si v tejto spoločnosti, v tomto živote najspoľahlivejšou oporou.

Generácia Detí (1) je pre Dospievajúcich (2) nezaujímavá, preto ju ignorujú. Pred generáciou Mladých ľudí (3) majú zas Dospievajúci (2) prílišný rešpekt prameniaci síce z neveľkého, no predsa len významného vekového rozdielu; neodvážia sa nadviazať kontakt s Mladými ľuďmi (3); taká iniciatíva by musela prísť práve zo strany Mladých ľudí (3) ako vekovo starších osôb... A najstaršia generácia, čiže (4) Dospelí (Starnúci)? Tí sú Dospievajúcim (2) často iba na posmech! Nepochybne práve tento výsmech je prameňom viacerých explózií smiechu zo strany Dospievajúcich (2), ktoré môžeme pozorovať vo filme. Pravda, Dospievajúci (2) už nie sú Deti (1), čiže už sa začínajú priúčať v umení pretvárky, v ktorom tak vynikajú (4) Dospelí (Starnúci). Aj DIEVČATÁ vo filme, hoci mladučké, dokážu už svoje explózie smiechu zdvorilo zamaskovať tak, že neurazia hneď vedľa nich sediacich Dospelých (Starnúcich) HOSŤA PÁRTY a ROZPRÁVAČA, hoci nepochybne práve oni dvaja inšpirovali spomínané výbuchy smiechu – a neinšpirovali ich svojou vtipnosťou, lež svojou smiešnosťou.

Za zmienku ešte stojí, že Dospievajúci (2) napriek svojej mladosti a tomu, že sú neustále zmietaní konfliktnými, extrémnymi emóciami, vôbec nie sú hlúpi! Obe DIEVČATÁ sa vo filme dokážu inteligentne zapojiť do (pseudo)filozofických rozhovorov, ktorými si krátia chvíle znudení HOSŤ PÁRTY a ROZPRÁVAČ.

=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=

Pozrime sa krátko na to, ako je vo filme zobrazená tretia generácia (3) Mladých ľudí, ktorých predstaviteľom je TANEČNÍČKA a ďalší ľudia v jej veku, ktorí sa pridajú do tanca.

Vyššie sme už ozrejmili, že Mladí ľudia (3) cítia duchovnú spriaznenosť s generáciou Detí (1). S Dospievajúcimi (2) si nemajú príliš čo povedať, pretože Dospievajúci (2) sa im z prílišného rešpektu vyhýbajú. Generácia Mladých ľudí (3) však svojím spôsobom z filmu vychádza ako najsympatickejšia generácia zo všetkých štyroch: je najotvorenejšia a najvľúdnejšia voči všetkým ostatným generáciám (1, 2, 4), a to bez toho, že by sa musela uchýliť k takej silnej intenzite pretvárky, akú používajú (4) Dospelí (Starnúci).

Práve Mladí ľudia (3), v podobe TANEČNÍČKY, dokázali na párty rozprúdiť tanečnú zábavu. Práve TANEČNÍČKA (3) to bola, ktorá na samom začiatku vyzvala DETSKÚ TANEČNÍČKU (1) a ostatné deti do tanca. Svojím nadšením strhla do tanca dokonca i niektorých Dospelých (Starnúcich): RIADITEĽ PODUJATIA (4) sa dobrovoľne pridal k tancujúcemu vláčiku.

Avšak podobne ako Deti (1), aj Mladí ľudia (3) za svoj úspech často vďačia skúsenejším, teda (4) Dospelým (Starnúcim): čiže Mladí ľudia (2) paradoxne za svoje úspechy vďačia tým, ktorí (už) úspešní nie sú, alebo sú menej úspešní než oni! Vo filme je okamih, kedy je TANEČNÍČKA bezradná a nevie, ako pokračovať v tanci. Vtedy sa stane niečo neočakávané: predstaviteľ (4) Dospelých (Starnúcich), HOSŤ PÁRTY, ktorý inak celé dianie na párty komentuje s maximálnym dešpektom a neutíchajúcim sarkazmom, práve v tomto okamihu krízy celkom neočakávane príde TANEČNÍČKE, teda Mladým ľuďom (3) na pomoc a dá im radu, vďaka ktorej sa vôbec tanec môže poriadne rozbehnúť, nakoniec zožať triumfálny úspech a byť oslávený všetkými! Keby nebola prišla rada od (4) Dospelého (Starnúceho) človeka, Mladí ľudia (3) by boli bezmocní a snaha zabaviť celú sálu tancom by zrejme stroskotala už pri prvých nesmelých pokusoch.

=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=

Napokon sa pozrime, ako je vo filme Je čas na darčeky vykreslená i posledná, štvrtá (4) generácia Dospelých (Starnúcich). Ako naznačuje už i názov tejto eseje a ako sme už spomenuli i vyššie, ide o rozlomenú generáciu: to znamená, že jej členovia nepristupujú k párty (k životu) jednotne. Každý má iný prístup, ale badateľné sú dve hlavné tendencie.

HOSŤ PÁRTY a ROZPRÁVAČ evidentne na párty (v živote) trpia. Naproti tomu RIADITEĽ PODUJATIA a INÝ HOSŤ PÁRTY sa evidentne na párty (v živote) skvele zabávajú a sú šťastní. Evidentne. Lenže čo je evidentné, môže byť iba zdanlivé. Možno sa všetky štyri tu vymenované osoby iba pretvarujú! Dospelí (Starnúci) už totiž ovládajú to umenie, ktoré ostatné tri generácie Detí (1), Dospievajúcich (2) a Mladých ľudí (3) buď nepoznajú vôbec (1) alebo sa mu iba zaúčajú (2, 3). Práve to sa v dnešnej civilizácii považuje za jeden z hlavných príznakov dospelosti, vyzretej osobnosti: schopnosť dokonalej pretvárky.

Či sa RIADITEĽ PODUJATIA a INÝ HOSŤ PÁRTY vo svojom očividnom šťastí iba pretvarujú, nie je možné zistiť na základe predloženého desaťminútového filmu. Táto otázka zostane navždy otvorená.

Pri HOSŤOVI PÁRTY a ROZPRÁVAČOVI sú však indície silné, že napriek všetkým afektovaným i neafektovaným úsmevom a smiechu skutočne na párty (a keďže párty je tu iba metaforou života, tak aj v každodennom živote) trpia.

Aké sú to indície? HOSŤ PÁRTY počas filmu refrénovito opakuje otázku: Kde som sa to ocitol? To je len parafráza otázky: Aký je zmysel života? Z toho, ako často HOSŤ PÁRTY otázku opakuje, bez toho, že by na ňu dal odpoveď, je zrejmé, že HOSŤ PÁRTY pozná iba znenie otázky – netuší však, aká je odpoveď na ním kladenú otázku! HOSŤ PÁRTY sa teda utešuje hamletovskou pózou: keď už nepozná odpoveď na svoje trápenie (spôsob, ako sa trápenia zbaviť), aspoň bude nástojčivo klásť otázku!

ROZPRÁVAČ dokonca v závere filmu HOSŤA PÁRTY vyzve, aby si na tak často položenú otázku sám odpovedal. Namiesto odpovede však HOSŤ PÁRTY iba dvakrát prednesie: Já ti nevím, Karle. Zdanlivo ide o humoristickú odpoveď, ale pohľad do tváre HOSŤA PÁRTY (najmä pri prvom prednese citovanej vety) je veľavravný. HOSŤ PÁRTY v skutočnosti priznáva: Netuším, aký je zmysel tejto párty. Netuším ani, aký je zmysel môjho života alebo ľudského života vo všeobecnosti. Preto som nešťastný na tejto párty a preto trpím aj vo svojom živote.

Základným motívom filmu Je čas na darčeky je práve kontrast zdeprimovaného HOSŤA PÁRTY s radostnou, tancujúcou spoločnosťou Detí (1), Mladých ľudí (3) a dokonca aj poniektorých iných (4) Dospelých (Starnúcich) ľudí, ktorí sa na rozdiel od HOSŤA PÁRTY dokážu na párty dobre zabávať, a teda (podvedome či vedome) poznajú zmysel svojho života. Nemusia si klásť otázku, ktorú tak často vyslovuje HOSŤ PÁRTY: Kde som sa to ocitol? (Aký je zmysel môjho života?)

Kto zmysel svojho života pozná a žije ním podvedome a inštinktívne, nepotrebuje žiadnu filozofiu! Toto platí pre drvivú väčšinu ľudí. Menšina ľudí, takzvaní „intelektuáli“, naopak spravidla trpí chorobou, ktorú pozorujeme aj u HOSŤA PÁRTY: nepoznajú zmysel svojho života. Len takíto ľudia sa potrebujú utiekať k filozofii, ktorá im má zdanlivo ponúknuť liek na ich bolesti (odpovede na ich otázky).

Film Je čas na darčeky preto dlhé minúty v kontrastnej dvojexpozícii ukazuje, v jedinom zábere kamery, oba spôsoby žitia: radostný a spontánny spôsob žitia v podobe metafory tancujúcich Detí (1), Mladých ľudí (3), dokonca i šťastne disponovaných (4) Dospelých (Starnúcich) – v kontraste s utrápenou existenciou cynických „intelektuálov“ typu HOSŤA PÁRTY a ROZPRÁVAČA.

Iste, HOSŤ PÁRTY a ROZPRÁVAČ zrejme oplývajú vyššou inteligenciou než tancujúci a juchajúci dav. Túto inteligenciu však nedokážu zužitkovať tak, aby si párty (svoje životy) užívali v rovnakej pohode, ako ostatní, možno menej inteligentní hostia.

Hneď aj dodajme, že toto je vina HOSŤA PÁRTY a ROZPRÁVAČA, nie vina ich zvýšenej inteligencie. Patrí medzi známe a hlúpe predsudky, že zvýšená inteligencia sa rovná zníženej kapacite užívať si život v šťastí a pohode. Pravý opak je pravda! Uvedený predsudok vznikol na základe toho, že mnohí nadpriemerne inteligentní ľudia nedokážu svoju nadpriemernú inteligenciu optimálne zvládnuť – nevedia ju nasmerovať správnym smerom: a práve z toho sú títo takzvaní „intelektuáli“ nešťastní, že nevedia so svojou zvýšenou inteligenciou správne zaobchádzať. Ba je žiaľ skôr výnimkou ako pravidlom, že človek dokáže optimálne využívať svoju mozgovú kapacitu; potvrdzujú to aj najmodernejšie biologické výskumy mozgovej činnosti človeka. Teda nie zvýšenú inteligenciu by mali „intelektuáli“ viniť za svoje nešťastie – ale len seba samých! Je to, ako keby človek bez vodičského preukazu nasadol do najvýkonnejšieho, najrýchlejšieho auta, v rýchlosti potom (samozrejme) nezvládol jeho riadenie a nabúral... A namiesto aby vinil seba, že nedokázal správne zaobchádzať s drahocenným prostriedkom, ktorý mu bol daný k dispozícii, začne viniť samotné skvelé auto! Podobne nezmyselne argumentuje každý, kto tvrdí, že zvýšená inteligencia je v živote, v láske, a tak ďalej, na obtiaž. Žiaľ, celé stohy klasickej literatúry sú postavené na tejto mylnej téze.

Trochu sme však odbočili od filmu! Ďalšia zaujímavosť, ktorá z filmu vyplýva, je, že HOSŤ PÁRTY a ROZPRÁVAČ (4) sa vo svojej depresii, vo svojom nešťastí navzájom posilňujú presne tak isto, ako sa na vzájomnú oporu spoliehajú pri tom istom stole sediace Dospievajúce (2) DIEVČATÁ. Ak by muselo sedieť pri stole jedno z DIEVČAT samo, bez spoločnosti druhého DIEVČAŤA, alebo ak by musel párty absolvovať HOSŤ PÁRTY sám bez ROZPRÁVAČA, či ROZPRÁVAČ sám bez HOSŤA PÁRTY – vtedy by to bola katastrofa a číre utrpenie pre každého zo štyroch tu vymenovaných.

Inými slovami, HOSŤ PÁRTY a ROZPRÁVAČ na párty (v živote) trpia, ale svoje utrpenie si navzájom zmierňujú aspoň tým, že si navzájom vymieňajú sarkastické poznámky, ktoré sa nesú v podobnom duchu, odsudzujúcom dianie v sále a konvenčnosť, ktorá týmto dvom osobám nevonia.

Aj na takomto vzájomnom utešovaní sú postavené celé stohy literatúry, neraz brakovej, a tisícky filmov či televíznych seriálov, neraz gýčových. Konkrétne na tom, že utvrdzujú ľudí v ich chybných a mylných predstavách a životných postojoch. Príklad: som síce v živote nešťastný, ale aspoň si zájdem do kina, kde si pozriem film, v ktorom sú ľudia podobne (a často ešte viac) nešťastní a pomýlení než ja. To ma uteší. Naše kinosály a amfiteátre sa vďaka tomu plnia davmi ľudí, ktorí sa všetci navzájom utešujú, a tým ešte viac utvrdzujú, vo svojej pomýlenosti a zablúdenosti. Presne túto istú funkciu vzájomného utešovania plní aj výmena sarkastických poznámok medzi HOSŤOM PÁRTY a ROZPRÁVAČOM počas trvania filmu Je čas na darčeky.

Že však ide, napriek ich pomýlenosti a stavu depresie, o vysoko inteligentných ľudí, o tom niet pochýb. Spomeňme znova, že to bola paradoxne práve rada od HOSŤA PÁRTY, vďaka ktorej sa vôbec mohla rozprúdiť tanečná zábava. A keď HOSŤ PÁRTY prednesie, s pohárom vína v ruke, prípitok Na zdravie!, vo filme to vyznieva ako oslava čistej a nevinnej krásy DETSKEJ TANEČNÍČKY. HOSŤ PÁRTY si po celý čas dobre uvedomuje, že práve Deti (1) najviac majú to, čo chýba jemu samotnému: že dokážu byť šťastné aj na párty, aj v živote.

HOSŤ PÁRTY je tiež vďaka svojmu intelektu schopný svoju situáciu triezvo analyzovať a dávať rozumné rady. Veď nikto HOSŤA PÁRTY nenúti, aby na párty zotrvával čo i len minútu dlhšie! Nie je priviazaný o svoju stoličku! Kedykoľvek môže vstať a odísť domov! Kedykoľvek sa môže rozhodnúť pre iný životný štýl než ten doterajší! Prečo to nerobí? Budú za tým zrejme ďalšie typické vlastnosti, ktorými sa, popri umení pretvárky, vyznačujú (4) Dospelí (Starnúci) ľudia: lenivosť, pohodlnosť, zotrvačnosť v starých návykoch. Mnohí Dospelí (Starnúci) ľudia, vrátane „intelektuálov“, si tak navykli na svoje utrpenie a na svoje rumádzganie, sťažovanie sa na vlastný osud – že keby sa im aj ponúkli otvorené dvere s vyslobodením spod ich utrpenia, radšej by ich ignorovali.

HOSŤ PÁRTY teda v praxi nedokáže urobiť nič, zotrváva na svojom mieste – avšak v teórii je kráľom, tam jeho intelekt funguje na plné obrátky a presne vie, kde je východisko z jeho mizérie. Len mu už chýba energia, aby dokázal uposlúchnuť svoje vlastné rady, ktoré znejú: Ja to nepotrebujem. A dvakrát: Nemusíte! HOSŤ PÁRTY vie, že vyslobodenie z utrpenia je na dosah, nemusí zostať sedieť v sále, môže vstať, ihneď odísť a začať žiť lepším životom. Avšak chýba mu energia, aby sa dokázal zariadiť podľa svojich vlastných rád...

Východisko z utrpenia HOSŤA PÁRTY je natoľko zrejmé, že ho chápu dokonca aj vedľa sediace Dospievajúce (2) DIEVČATÁ. Po HOSŤOVI PÁRTY s evidentným pôžitkom opakujú: Ja to nepotrebujem a My to nepotrebujeme, lebo inštinktívne cítia pravdivosť a múdrosť tohto výroku.

=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=

Na záver skúsme vysvetliť samotný názov, či presnejšie povedané názvy filmu. Ide len o naše hypotézy; je možné, že hlavný autor filmu, Feli G. Benlevot, chcel názvami vyjadriť celkom iné myšlienky...

Najjasnejšia je prvá časť podtitulu filmu: Slovensko – Taliansko – Turecko – Hollywood. Ide o film nakrútený v slovenčine v Taliansku, v ktorom vystupujú aj turecké deti (a v pozadí i dospelí), pričom HOSŤ PÁRTY a ROZPRÁVAČ vo svojich dialógoch zosmiešňujú afektovanosť hollywoodskych filmov.

Čo s druhou časťou podtitulu? Mladosť zatvára dvere. Ide zjavne o narážku na scény v závere filmu: Deti (1) vo dvojiciach vybiehajú zo sály; najprv chlapci, potom dievčatá zabuchnú za sebou dvere. Očividne sú v najlepšej nálade, keď opúšťajú sálu, kde prebieha párty: ich odchod symbolizuje, že Deti (1) na to, aby boli šťastné, nepotrebujú umelé spôsoby, akými sa dobrú náladu v sebe snažia navodiť všetky ostatné staršie vekové skupiny (2, 3, 4): Dospievajúci, Mladí ľudia aj Dospelí (Starnúci). Hoci sa teda Deti (1) v spoločnosti ostatných troch vekových skupín (2, 3, 4) cítili šťastné, na to, aby boli šťastné, v zásade nikoho iného nepotrebujú. Byť šťastný a bezstarostný je totiž zakorenené už v samotnej detskej povahe.

Zároveň odchod Detí (1) zo sály prehlbuje bariéru medzi nimi, šťastnými, a HOSŤOM PÁRTY (4), stelesnením nešťastia a stratenosti. Mladosť zatvára dvere, alebo Deti (1) svojím odchodom zo sály dávajú ostatným, ale najmä HOSŤOVI PÁRTY najavo: vy ste už zostarli, ale namiesto, aby ste súčasne so starnutím zmúdreli, ste skôr ohlúpli. Vy (2, 3, 4) neviete byť šťastní tak, ako sme šťastné my Deti (1), preto vás my Deti (1) opúšťame a ak chceme byť šťastné, zaobídeme sa aj bez vás!

Obzvlášť je odchod Detí (1) a zabuchnutie dverí z ich strany odsúdením sarkazmov HOSŤA PÁRTY a ROZPRÁVAČA, výrazom opovrhnutia ich cynickým prístupom k párty (a k životu). Veď deti si, na rozdiel od HOSŤA PÁRTY a ROZPRÁVAČA, dokážu párty i život radostne užívať! Prečo teda ľudia, ktorí nie sú schopní užívať si radosť zo života, musia svojím cynizmom kaliť radosť blížnym, ktorí to vo svojej nevinnosti a neskazenosti dokážu? Zabuchnutie dverí je akoby pečiatka na ortieľ vynesený nad HOSŤOM PÁRTY: mladosť a detská radosť ho definitívne opustili. Definitívne zostarol.

=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=-=

Pokúsme sa rozšifrovať aj hlavný názov filmu: Je čas na darčeky. Opäť ide o narážku na dianie v závere filmu. Zjavne sa v sále, kde sa koná párty, chystá rozdávanie darčekov. Zabalené darčeky bolo možné počas trvania celého filmu vidieť pripravené vzadu v rohu sály, za improvizovaným tanečným parketom.

Čo sú tieto zabalené darčeky? Čo majú vo filme symbolizovať?

Nebudeme to môcť presne určiť, avšak máme tu dve indície v replikách DIEVČAŤA a INÉHO HOSŤA PÁRTY. DIEVČA netrpezlivo hovorí: Kde mám darček? INÝ HOSŤ PÁRTY naopak vľúdne poznamená: Teraz je ten správny čas na darčeky. Jeho širokánsky úsmev roztiahnutý od ucha k uchu sa obom DIEVČATÁM zdá skôr komický než láskavý – smiešnosť je však nevyhnutná daň, ktorú musí zaplatiť každý, kto chce byť za každú cenu milý voči všetkým svojim blížnym.

Z dikcie oboch osôb a kontextu vyplýva, že DIEVČA očakáva prijatie darčeka, kým INÝ HOSŤ PÁRTY sa skôr chystá darček odovzdať inej osobe! Vety DIEVČAŤA a INÉHO HOSŤA PÁRTY si viac-menej odporujú. Pripomína to situáciu pri vianočnom stromčeku: rodičia skôr dohliadajú na to, aby si každé dieťa naozaj našlo darček, ktorý mu je určený – kým deti zaujíma najmä to, kde je ten môj darček.

Skúsme teda trocha inými slovami prerozprávať, čo vlastne hovoria DIEVČA a INÝ HOSŤ PÁRTY. DIEVČA vlastne hovorí: Dajte mi môj darček! Odpoveď od INÉHO HOSŤA PÁRTY však znie: Milá moja, predtým, ako môžeš nejaký darček dostať, musíš nejaký dať!

„Najprv musíš dať, aby si mohol dostať“ – je to, čo hovorí INÝ HOSŤ PÁRTY, skúsený Dospelý (Starnúci) človek (4) neskúsenému Dospievajúcemu DIEVČAŤU (2). Zároveň je to aj jeho posolstvo všetkým divákom filmu.

Pravda, čo je tým darom, ktorý treba najprv dať, aby ho neskôr človek mohol sám dostať – to už nech si uváži každý divák filmu sám pre seba. Ako prvá možná odpoveď sa, samozrejme, núka Láska. Neradi by sme však práve túto odpoveď ktorémukoľvek divákovi vnucovali. Na záver eseje si jej autor napriek tomu nenechá ujsť príležitosť uviesť svoju vlastnú súkromnú teóriu toho, čo sú v ľudskom živote darčeky.

Darček je, podľa presvedčenia autora tejto eseje, to, keď človek v živote žije podľa zásad (nazvime ich napríklad „božie zásady“), ktoré považuje za smerodajné; žije podľa týchto zásad a o nič iné sa nestará... o nič iné sa nestará, ale zrazu, v rámci prostej snahy len a len žiť podľa „božích zásad“ – zrazu mu do lona spadne niečo príjemné, čo od svojho života, osudu vôbec neočakával... To je darček.

Napríklad: pomôžem niekomu vyriešiť úlohu a neskôr zistím, že ešte viac, ako človeku, ktorému som pomohol, som v konečnom dôsledku pomohol sám sebe – lebo vďaka tomu, že som sa zaoberal riešením úlohy v rámci pomoci blížnemu, som zrazu objavil riešenie problému, ktoré som predtým márne zámerne hľadal celé roky. To je darček. Teraz som ho zámerne nehľadal, a napriek tomu mi riešenie problému alebo niečo iné príjemné akoby samo od seba spadlo do lona. „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete (ako darček!) navyše,“ píše sa v Matúšovi (6:33).

Takýchto darčekov nachádza človek každý deň množstvo, ak je jeho jediným životným cieľom žiť podľa „božích zásad“. Vtedy sa dá každý deň, ba každá hodina jeho života opísať ako – čas na darčeky.

Bratislava, Vš. Sv. 2006

[Ovádius]

Vyššie uvedený text eseje prinášame aj vo forme textového dokumentu.